Fanúšikovia Spartaka si pamätajú najmä dve éry. Prvá bola tá najslávnejšia v histórii klubu – Malatinského éra. O nej sa hovorí a hlavne píše najviac. Za ten čas sa vydalo niekoľko pamätných knižiek, v kde sa toto obdobie popisuje. Tieto knižky sa neustále dedia z otca na syna a aj vďaka nim nám rastú nové a nové generácie fanúšikov. Je neuveriteľné, že toto slávne mužstvo stále láka a fascinuje toľko ľudí. Zároveň je však smutné, že ďalšie mužstvá sa k nim nedokázali vôbec priblížiť.
Vlastne bolo tu jedno mužstvo, ktoré dokázalo zaujať náročného trnavského fanúšika. Začiatkom 90 rokov si na lavičku sadol tréner Karol Pecze. Bol to tréner so zvláštnou charizmou a dal ľudom to čo sa v Trnave od každého trénera očakáva. Jeho tím produkoval skvelý ofenzívny futbal s aktívnym pressingom. Miroslav Karhan o ňom neskôr povedal, že takú tvrdú prípravu nezažil pod žiadnym trénerom. Mužstvo okolo Peczeho bolo výborne poskladané z mladých odchovancov – Jaroslavom Hrabalom, Marekom Ujlakym, Miroslavom Karhanom, Igorom Bališom, Rastislavom Kostkom a doplnené skúsenými hráčmi – Júliusom Šimonom, Jánom Gabrielom, Jánom Fiľakom, Jánom Kapkom, Jaroslavom Timkom, Stanislavom Fišanom a Petrom Čmilanským. Karol Pecze to mužstvo budoval tri sezóny a neskôr bolo tak zohraté a v lige tak dominantné, že v nej nemalo vôbec žiadnu konkurenciu. Častokrát súper, ktorý cestoval na náš domáci zápas prehrával už v autobuse 2:0.
A atmosféra? Tribúny sa zapĺňali každé kolo. Vtedy bolo jedno či sme hostili Nitru, Slovan, Košice alebo Humenné. Pod 10 tisíc návštevy neklesli ani na posledný tím v tabuľke. Na dôležité zápasy v boji o titul proti Košiciam alebo proti Slovanu hlásateľ Marek Ondrejka oznamoval návštevy cez 20 tisíc ľudí. V Trnave v tom čase panoval skutočný futbalový ošiaľ. Pre mňa vtedy ako malého chalana iný svet neexistoval. Žiadne iné zahraničné ligy som nepoznal a ani ma nezaujímali. Na Spartak Trnava som sa pozeral ako na veľkoklub a hráčov, ktorí hrávali v Trnavskom drese som mal za Bohov. Na základnej škole sme sa hrávali na Šimona, Ujlakyho, Bališa…. Napodobňovali sme ich hru, pohyb, streľbu. V pondelok sme rozoberali sobotňajší zápas a asi od stredy sme sa tešili na ďalší. Bolo úžasné prísť v piatok na predpredaj a vidieť niekoľko metrové rady, ktoré sa končili až pri detskom ihrisku. Vtedy tým futbalom žil doslova celý Trnavský región.
Bohužiaľ táto krásna Peczeho éra sa skončila tragickým a najhorším možným spôsobom. V poslednom zápase sezóny 1996/97 keď Trnava cestovala do Rimavskej Soboty kde si mala vyzdvihnúť majstrovský titul sa stala vec, ktorú nikto nečakal. V žiadnom prípade nie v poslednom ligovom kole pretože týždeň predtým Spartak rozprášil doma Slovan 4:0 pred vyše 19 tisícovou kulisou.
Spartak v Rimavskej vyhrával po polčase 0:1 gólom Júliusa Šimona z penalty. Rozhodca neskôr odvolal ďalšiu penaltu proti domácemu mužstvu. Trnava dostala dva góly a prehrala 1:2. Ten druhý bol skutočne veľmi nešťastný. Titul išiel do Košíc. Doteraz sa špekuluje alebo existuje niekoľko verzií ako to celé naozaj bolo. Najčastejšie sa spomína verzia, že zápas v Rimavskej Sobote sa mal skončiť remízou a v poslednom zápase si to mala Trnava rozdať o titul priamo s Košicami.
Zrejme sa už nikdy nedozvieme skutočnú pravdu, ale jedno je isté. Zápas v Rimavskej Sobote a zisk titulu pre Rezešove Košice je jeden obrovský otáznik a nedôvera v slovenskom futbale sa odvtedy rapídne zvýšila. Odvtedy prestalo chodiť na futbal neuveriteľné množstvo fanúšikov. Ide doslova o tisíce ľudí, ktorí sa cítia byť do dnešnej doby podvedení a je smutné, že majitelia Spartaka o nich vôbec nebojujú. Vedenie klubu na čele s prezidentom Bachratým po prehre okamžite odvolalo trénera Peczeho a na jeho miesto angažovalo slovanistu Galisa, ktorý si priviedol zo Slovana kapitána Dušana Tittela. Krásny Peczeho futbal sa z tribún trnavského štadióna postupne vytratil a od tej doby sme tak krásnu éru už nikdy nezažili.
Škoda, že sa to takto muselo skončiť.
Autor : RH
Zdroj : Sport.sk, Ultras TT
Celá debata | RSS tejto debaty